25. októbra 2025

Návrat na miesto činu

Ostrava, 25. októbra 2025. Presne rok a jeden deň po tom, čo som si tu siahol na absolútne dno svojich fyzických a psychických síl a prvýkrát preťal pomyselnú cieľovú pásku. Vtedy to bol zrod myšlienky dokázať niečo veľké, niečo, čo by ma mentálne posunulo za hranice. Bol to boj o vlastnú hodnotu, snaha ukázať svetu – a najmä sebe –, že niečo zvládnem. Tento rok som sa na rovnaké miesto vrátil. Plán bol pôvodne jasný: prekonať minuloročný výkon a atakovať čas tri a pol hodiny. Lenže medzi októbrom 2024 a októbrom 2025 sa toho udialo príliš veľa. Extrémy, do ktorých som hnal svoje telo, si vyžiadali svoju daň. Môj životný štýl ma zlomil. A to nielen metaforicky. Telo, alebo skôr nešťastná náhoda, mi dali jasnú stopku. Na štartovaciu čiaru som sa teda staval ako iný človek. Už nie ako ten, ktorý uteká pred vlastnou prázdnotou a hľadá uznanie v bolesti.

Eufória na štarte, no iná vo vnútri

Atmosféra pred štartom bola elektrizujúca, ale rozhodne nie napätá. Vedel som už na štarte, ako to skončí. Tak ako minulý rok, aj teraz som sa postavil dopredu, do prvých radov. Znova som stál na štartovej čiare bok po boku s tými najrýchlejšími. Pulz sa mi tentokrát vôbec nezrýchľoval, bol v pokojovom režime, takže tie momenty pred štartom som vnímal úplne inak. Zvonka to vyzeralo rovnako. Ja som však vedel, že dnes nepobežím s nimi. Minulý rok mi hlavou vírili rôzne scenáre a neistota. Dnes vo mne vládol hlboký a zvláštny pokoj. Vedel som, že do cieľa, ktorý leží o 42 kilometrov ďalej, nedobehnem. A čo bolo najdôležitejšie – vedel som, že je to tak v poriadku. Toto je môj životný scenár, o ktorom už nerozhodujem ja, ale moje telo.

Jedno jediné kolo

Zaznel výstrel. Masa tiel sa dala do pohybu. Vybehol som s nimi. Kým minulý rok ma eufória hnala dopredu v neudržateľnom tempe, tentokrát som vnímal každý jeden krok, každý nádych. Netlačil som na pílu. Tá už bola dávno tupá. Užíval som si ten pocit pohybu, ten prchavý moment spolupatričnosti s davom. Zabehol som však len jedno jediné kolo okolo štadióna. Kým ostatní pokračovali von z brán v ústrety desiatkam kilometrov bolesti a odriekania, ja som zastavil. Odstúpil som z trate. Pre niekoho to môže vyzerať ako vzdanie sa. Pre mňa to bol ten najväčší prejav sily. Prestať niesť zbytočné bremená, ktoré mi len podlamujú nohy.

Na druhej strane cieľovej čiary

Môj závod sa síce skončil po jednom okruhu, ale domov som neodišiel. Rozhodol som sa zostať priamo v centre diania a postavil som sa do cieľa ako dobrovoľník. Rozdával som medaily. Stáť tam a sledovať tváre dobiehajúcich ľudí bol neopísateľný zážitok. S každou jednou odovzdanou medailou, ktorú som niekomu zavesil na krk, som s bežcami úprimne súcitil. Veľmi dobre som totiž vedel, akým extrémnym fyzickým a mentálnym masakrom si práve prešli. Tentokrát som však nemusel trpieť ja sám, aby som bol súčasťou niečoho veľkého. Mohol som tam len byť pre iných a vzdať im rešpekt.

Definitívne zbohom

Tento moment bol mojou definitívnou rozlúčkou s maratónom a s celým týmto sebadeštruktívnym vzorcom. Zabehnúť 42 kilometrov mi v minulosti ukázalo, že dokážem nemožné, aj napriek tomu, že na to moje telo nie je a, dnes už viem, nikdy nebude pripravené. Ale nepotrebujem si to dokazovať znovu a znovu, kým sa úplne nezničím. Výdaj energie už dávno prevýšil akýkoľvek príjem – no nie ten energetický, ale ten v podobe životne dôležitých hodnôt.

Minulý rok som napísal, že skutočná výhra nie je v čase na stopkách, ale v tom, čo si z cesty odnesiem. Dnes viem, že tou najväčšou výhrou je schopnosť povedať „stačí“. Uvedomiť si, že moja hodnota neleží v tom, ako extrémne dokážem trpieť, ani v tom, koľko bolesti znesiem. Už nemám chuť behať maratóny. Stratil som potrebu trestať svoje telo za to, že som v živote nedostal to, čo som podvedome hľadal a po čom som túžil. Miesto toho sa chcem sústrediť na to, čo je naozaj dôležité – na skutočný život. Fyzickú prítomnosť, reálne zážitky, prijatie seba samého bez podmienok a nutnosti neustále niečo svetu dokazovať. No a toto je pre mňa teraz ten najťažší maratón, ktorý musím absolvovať každý deň. Toto bolo moje jedno symbolické kolo. Môj potlesk za minulými úspechmi a zároveň krok do niečoho úplne nového, čomu som sa dlho vyhýbal. Oficiálne výsledky Oficiálny web podujatia ČT reportáž