1. apríla 2025

Šialený nápad alebo životná výzva?

Maratón, jedna z najprestížnejších a najnáročnejších disciplín ľahkej atletiky, právom nazývaná kráľovnou všetkých športov. Jeho vzdialenosť, 42 kilometrov a 195 metrov, je dostatočne dlhá na to, aby preverila každú čast tela, no predovšetkým myseľ. Vzdialenosť, ktorej pokorenie je pre väčšinu nadľudský výkon. Preto len menej ako 1 % populácie sa niekedy zúčastnilo a dokončilo maratón. A od 26. 10. 2024 patrím medzi nich už aj ja. Ale prečo by niekto, kto sa posledné roky venoval predovšetkým ťažkej atletike a uprednostňoval silu pred vytrvalosťou, prijal výzvu maratónu? A to aj napriek tomu, že ho dlhodobo limitovalo bežecké zranenie?

Moja športová minulosť

Šport mal v mojom živote pevné miesto už od detstva. Začalo to futbalom a mojím začlenením do mestského klubu, takže o beh nebola až taká núdza. Spočiatku to bola len nevinná zábava, no časom sa to zmenilo. Šport prestal byť len hrou – stal sa povinnosťou, ktorú som vnímal čoraz stresujúcejšie. Tento tlak eskaloval v dospievaní a vyslobodením sa mi stalo až akútne zhoršenie problémov s pohybovým aparátom, ktoré ma na dlhý čas vyradilo zo všetkých pohybových aktivít. Množstvo voľného času a môj stále silný vzťah k športu ma viedli k hľadaniu nových foriem pohybu – tentokrát však nič kolektívne. Prečo? Pretože som si už vsugeroval, že nemám žiadnu hodnotu ani uznanie. Že svetu nemám čo ponúknuť. A tak som sa upol na jediné, čo som mohol ovplyvniť – svoje telo. Posilňovanie sa stalo mojím únikom, slepou snahou dosiahnuť povrchný fyzický ideál krásy. Síce sa v tomto období možno objavil nejaký pokus o beh, ale ostanem len pri slove pokus.

Všetko sa však zmenilo s príchodom pandémie COVID-19 a beh sa stal jedinou aktivitou. Nie však nadlho. Zvýšená bežecká aktivita objavila nevyliečené následky dvojnásobného zraniena členku, ktoré sa mi prihodilo rok predtým. Takže ďalšia neželaná stopka. Lenže posadnutosť vyzerať dokonale to nezastavilo. Gradovala aj po pandémii, keď sa všetko točilo kolo mňa. Chcel som získať nejakú hodnotu, tak prečo nezačať ničiť svoje telo množstvom tréningov vo fitku, nabehaných kilometrov aj so zranením, nezmyselných diét a nesprávnych stravovacích návykov, a to všetko na úkor skutočných hodnôt – vzťahov, ľudí okolo mňa a ich významu v mojom živote. Postupne sa mi všetko začalo vzďaľovať – alebo skôr ja sám som sa vzďaľoval. Až som nakoniec zostal sám. Dobrovoľne. Odmietal som ľudí okolo seba a nikto vlastne netušil, kto naozaj som. A tak sa v mojej hlave zrodila jediná myšlienka – dokázať niečo veľké. Niečo, čo by ma fyzicky a najmä mentálne posunulo za hranice. Zabehnúť maratón.

Keď už niet cesty späť

Vedel som, že moje zranenie ma značne obmedzuje, a obával som sa, že akékoľvek väčšie bežecké zaťaženie ho môže ešte zhoršiť. Aj preto som s registráciou váhal. Nakoniec som sa však odhodlal – šesť týždňov pred štartom som sa oficiálne zapísal medzi účastníkov. Definitívne ma presvedčil aj fakt, že tento maratón bol úplne prvým ročníkom podujatia. Myšlienka stáť pri zrode niečoho nového vo mne vyvolala zvláštny pocit vzrušenia a istotu, že to musím skúsiť že lepšia šanca už nikdy nepríde. Registrácia dokončená, už niet cesty späť.

Príprava na beh bez behu?

Prvým krokom v príprave na maratón bolo zistiť, v akom fyzickom stave sa nachádzam. Prvý tempový beh mal poskytnúť odpoveď. A aj poskytol – no odhalil oveľa viac, než som chcel. Ukázal, že moje zranenie mi nedovolilo odbehnúť ani pár kilometrov. Frustrácia a sklamanie boli na mieste, najhorší scenár sa naplnil. Toto bol môj posledný beh pred maratónom. Nedokázal som sa zmieriť s takýmto koncom, a tak som okamžite začal hľadať dobrého fyzioterapeuta. Našťastie sa uvoľnil jeden termín a o pár dní už som bol na vyšetrení. Diagnóza bola jasná – akútne riešenie nepomôže a jediné, čo môžem urobiť, je úplne vynechať beh z prípravy. Ale nádej tam stále bola. A tak sa moja maratónska príprava skladala výlučne zo stacionárneho bicykla, posilňovne a snahy zhodiť aspoň pár kilogramov, ktoré by na trati ešte viac zaťažili môj členok. Až deň pred pretekmi som si odbehol pár stoviek metrov – nie pre tréning, ale aby som vyskúšal novú obuv (Asics Novablast 4). Výber tenisiek bol zdĺhavý, no nakoniec úspešný – model mi sadol perfektne. Teraz už ostávalo len dúfať, že môj členok vydrží nápor viac ako 40 kilometrov.

Keď sa sny stretávajú s (krutou) realitou

Deň môjho prvého závodu – a hneď maratónu – bol pre mňa obrovskou psychickou záťažou. Spánok nebol ideálny, no únavu som našťastie nepociťoval. Posledné dni boli totiž venované regenerácii a dopĺňaniu svalového glykogénu potrebného na výkon. Počasie vyšlo ideálne – bez zrážok, príjemných 15 stupňov. Ráno som zjedol rýchle sacharidy, malé množstvo tuku a rýchlo vstrebateľné bielkoviny. Pripravil som si suplementy, iontový nápoj, sacharidové gély a vyrazil smerom na mestský štadión vo Vítkoviciach. Hlavou mi vírili rôzne scenáre – dobré i zlé, zmiešané s pocitom neistoty. Posledné desiatky minút pred štartom ubehli rýchlo. Stihol som sa však dostatočne zohriať, ponaťahovať a dychovými technikami sa trochu upokojiť. Napriek tomu sa môj pulz rozburcoval na hranicu takmer 150. Nervozita vrcholila, keď som sa ocitol priamo na štartovej čiare – a to hneď vedľa favoritov z Kene. Neopísateľný pocit. V tej chvíli som si ešte neuvedomoval, čo ma čaká.

Favoriti mi hneď po štarte zmizli z dohľadu, no eufória ma hnala dopredu. Prvé kilometre som bežal v príliš vysokom, neudržateľnom tempe, no včas som si uvedomil, že musím spomaliť – do cieľa ešte zostávalo priveľa náročných kilometrov. Prvých desať kilometrov bolo jednoducho úžasných. Kiežby sa to isté dalo povedať aj o zvyšných. Po tejto vzdialenosti ma dobehla skupina bežcov vedená vodičmi na čas 3:30. Hoci som už vtedy cítil potrebu spomaliť, držal som sa ich ďalších 15 kilometrov. Pomáhalo mi to udržať konzistentné tempo a nemyslieť na únavu. Od toho boli skupinky bežcov, sám by človek nikdy nezabehol skvelý čas. Po 25. kilometri som sa rozhodol bežať sám, už viac som nestíhal tempu 5'00". S pribúdajúcimi kilometrami a obavami o môj členok sa technika behu zhoršovala, no paradoxne práve to môj členok šetrilo. Keď som prekonal polmaratónsku vzdialenosť, bol som prekvapený, že zranenie sa nehlási o slovo. Dalo mi to novú nádej – maratón je reálny, už ho len dokončiť.

Na 30. kilometri, v časti blízko mojej univerzity s miernym stúpaním, som začínal mať už poriadne ťažké nohy. Napriek tomu bolo tempo stále solídne a mal som šťastie – podarilo sa mi začleniť k dvom ďalším bežcom. Spoločne sme sa navzájom podporovali a snažili sa udržať čo najlepší výkon. Najväčšia kríza prišla po 35. kilometri. Dovtedy som si ešte trúfal atakovať čas pod 3:40:00. No nohy, ktoré ma postupne začali chytať do kŕčov už od 15. kilometra, mi dali jasne najavo, že riskovať sa neoplatí. Radšej som zvolnil, než aby som kvôli kŕču musel úplne zastaviť a knockautovať tie všetky dobre zabehnuté kilometre. No naša trojčlenná skupina sa rozpadla. Každý z nás pokračoval sám a každému začal najväčší boj, boj so sebou samým. Posledné kilometre boli zápasom medzi extrémnou fyzickou vyčerpanosťou a obrovskou mentálnou nadnesenosťou, ktorá ma nútila vydať zo seba maximum. Samontý posledný kilometer som bežal takmer v najvyššom tempe celého závodu. Cieľ bol na dohľad, adrenalín ma úplne pohltil. Záver behu priamo na ovále štadiónu bol magický. S eufóriou som prekročil cieľovú čiaru v čase 3 hodiny, 41 minút a 33 sekúnd.

Slová nedokážu opísať, čo som vtedy cítil. Bol som šokovaný – nielen tým, že som vôbec dobehol, ale najmä časom, ktorý som dosiahol. Pri mojej príprave a obavách zo zranenia bol už samotný finiš obrovským úspechom. Ideálny scenár bol pokoriť 4 hodiny. Že som to však zvládol o viac ako 18 minút rýchlejšie? Neuveriteľné.

Viac než len cieľová čiara

Celý tento zážitok bol výnimočný – od momentu rozhodnutia až po prekročenie cieľovej čiary. Nezabudnuteľne sa zapísal do mojej pamäte a už žiadny beh nedokáže prepísať tú erupciu emócií. Napriek všetkým pochybnostiam a bolestiam to stálo za to. Viem, že sa na štart postavím znova, no tentokrát s iným prístupom – bez zbytočného deštruktívneho nasadenia a najmä s prípravou, ktorá mi dovolí si to i fyzicky užiť. Pretože to rozhodne nie je o tom, si niečo dokazovať, ale o tom prežiť každý krok naplno, cítiť radosť z behu a nechať sa unášať okamihom. Skutočná výhra nie je v čase na stopkách, ale v tom, čo si z tej cesty odnesiem. A napokon, nie je to len o behu – práve takto sa odhaľuje podstata všetkých ciest, ktorými v živote kráčame. Viac podrobných informácií o bežeckom výkone na mojom Strava profile Oficiálne výsledky Oficiálny web podujatia ČT reportáž